Big Bandy majú štyri sekcie: trúbky, trombóny, saxofóny a rytmickú sekciu pre gitaru, klavír, kontrabas a bicie. V roku 1930 pozostávali bigbandy zvyčajne z troch trúbiek, troch trombónov, troch saxofónov a rytmickej sekcie zo štyroch nástrojov. Banjo nahradila gitara a tubu nahradil kontrabas . 

V štyridsiatych rokoch minulého storočia skupina Stana Kentona a skupina Woodyho Hermana používali až päť trubiek, štyri trombóny (tri tenory , jeden basový trombón ), päť saxofónov (dva alt saxofóny , dva tenorové saxofóny , jeden barytónový saxofón ) a rytmická sekcia. Výnimkou je Duke Ellington, ktorý svojho času používal šesť trubiek.

(Woody Herman)

Zatiaľ čo väčšina veľkých kapiel upustila od aranžmánov (predtým klarinetových orchestrov Artieho Shawa a Bennyho Goodmana), predtým bežného jazzového klarinetu, veľa piesní Duke Ellingtona malo klarinetové party, často nahradzujúce alebo zdvojnásobujúce jeden z tenorových saxofónových partov; zriedkavejšie by Ellington nahradil barytónový saxofón za basklarinet, ako napríklad v piesni „Ase’s Death“ od Swinging Suites . Boyd Raeburn čerpal zo symfonických orchestrov pridaním flauty, lesného rohu , huslí a tympánov do svojej kapely.

(Benny Goodman)

Big Bandy dvadsiateho prvého storočia môžu byť podstatne väčšie ako ich predchodcovia, môžu presahovať 20 hráčov.

Typické aranžmány Big Bandov z éry swingu boli písané strofickou formou s rovnakými opakovaniami rovnakej frázy a akordovej štruktúry. Každá iterácia alebo refrén obvykle nasleduje dvanásťtaktová bluesová forma alebo tridsaťdvatýždňová (AABA) skladba . Prvý refrén aranžmánu predstavuje melódiu a nasledujú vývojové zbory. Tento vývoj môže mať formu improvizovaných sól, písaných samostatných častí.

(Count Basie)
Niektoré veľké súbory, napríklad súbory King Olivera , hrali hudbu napoly upravenú, napoly improvizovanú. Experimentujú, často s tým, že jeden hráč vymyslí jednoduchú hudobnú figúru, ktorá povedie k vývoju v tej istej sekcii, a potom sa rozšíria o ďalšie sekcie, pričom si celá kapela bez toho, aby napísala, zapamätá spôsob, akým budú skladbu hrať.

V “zlatej ére swingu”, tj. 30. a 40. roky 20. storočia, boli BIGBAND predovšetkým v Amerike, ale aj v západnej Európe, veľmi obľúbené ako interpreti vtedajšej populárnej a tanečnej hudby.

(Glenn Miller)

Väčšina skladieb bola čisto inštrumentálna a vznikali aj veľmi nápadité melódie. S úpadkom swingu (predznamenaným hlavne príchodom rock’n’rollu, ktorý zobral tradičnému jazzu titul “modernej hudby”) ale BIG BAND nezanikli, len sa zmenila ich úloha: väčšinou sprevádzali veľké spevácke hviezdy, ako bol napríklad preslávený Frank Sinatra. Keďže je ale jazz v USA obľúbený vlastne stále, mnoho BIG BAND existuje stále a hranie v nich  býva nezriedka kedy akou si rodinnou tradíciou. 

(Glenn Miller)