Edit Content
Hudobné kurzy Brass Music Academy
Ak sa neviete rozhodnúť pre výber hudobného nástroja alebo si neviete predstaviť zvuk daného nástroja pripravili sme pre Vás audio ukážku z každého hudobného nástroja ktorý vyučujeme a stručný popis k nemu.
Jeho charakteristikou je prepojenie individuálneho vyučovania v hre na nástroji, speve, hudobnej tvorbe a kolektívnych aktivitách ako hudobná náuka, komorná a súborová hra, hra v orchestri, komorný a zborový spev.
Osobnostné predpoklady pre štúdium:
Hra na hudobný nástroj kladie vysoké nároky na fyzickú aj duševnú stránku človeka. Hudba je významným prostriedkom pre rozvoj osobnosti, schopnosti empatie, vnímania, prežívania, tolerancie a spolupráce.
Nevyhnutným predpokladom rozvoja hudobného talentu je súčasné rozvíjanie motorických zručností, hudobného cítenia a hudobného myslenia. Preto je potrebné postupné získavanie teoretických vedomostí v úzkom prepojení na živú hudobnú štruktúru.
Komplexná výučba prepája praktické zručnosti s rozvíjaním emocionálnych a racionálnych schopností. Podmienkou na prijatie žiaka je základná orientácia v časopriestore hudby.
Zobcová flauta je dychový nástroj, pôvodne drevený (preto sa zaraďuje medzi drevené dychové nástroje), v súčasnosti často z umelej hmoty. Pochádza z ľudovej píšťaly a má podobnú konštrukciu. Hráč fúka do naústku, vzduch v rezonančnej komore delí na dva prúdy, z nich jeden flautu opúšťa štrbinou a vibrujúci druhý prechádza rovnou trubicou. Podobnú konštrukciu majú píšťaly organu.
Otvory navŕtané v trubici sa zakrývajú alebo odkrývajú hráčovými prstami, u väčších nástrojov pomocou klapiek, čím sa reguluje výška tónu. Bola obľúbeným nástrojom v období renesancie a baroka.
Neskôr sa pre rozvoj iných dychových nástrojov dostala do úzadia. Svoje znovuzrodenie prežila na začiatku 20. storočia.
Priečna flauta je drevený (toto je zaradenie z hľadiska histórie, dnes sú priečne flauty vyrábané z kovov) dychový hudobný nástroj. Je tradične zastúpená vo všetkých symfonických, dychových aj komorných orchestroch, veľké využitie má aj v komornej hudbe, v menšej miere sa používa aj v jazze.
Moderná priečna flauta sa skladá z troch častí:
Pôvodná Böhmova flauta mala otvorenú klapku gis, postupne sa ale začala presadzovať uzatvorená. To ale pôsobilo problémy pri hraní tónu e³, a tak sa vyvinula tzv. E mechanika, ktorá tento problém odstraňuje. S touto mechanikou sa vyrába väčšina dnešných fláut.
Klarinet je jednoplátkový drevený dychový hudobný nástroj. Názov pochádza z talianskeho clarinetto – malá rúrka, lebo jeho zvuk vo vyšších polohách pripomína zvuk trúbky (clarina). Z klarinetu sa vyvinuli ďalšie nástroje, napríklad saxofón.
Klarinety sa najčastejšie vyrábajú z grenadillového, ebenového alebo zimostrázového dreva, zriedkavejšie aj z umelých hmôt. Klapky sú najčastejšie striebornej farby a vyrába sa z niklovej mosadze, mosadze, striebra alebo zlata. Celková dĺžka klarinetu je približne 66 cm (u A klarinetu 71 cm) a vnútorný priemer je asi 13 mm. Nástroj sa z dôvodov ľahšie prepravy dá rozložiť do piatich dielov:
náustok – vyrába sa z tvrdeného kaučuku, moderné typy z umelých hmôt ako ebonit alebo akryl. Existujú aj drevené, sklenené alebo kovové varianty. Na hubičku je pomocou strojčeka (ligatúry) pripevnený sedemcentimetrové plátok, ktorý sa rozochvieva prúdom vzduchu z úst a takto sa rozozvučia aj celý nástroj. Dodnes je jediným používaným materiálom pre plátky drevo z TRST rákosovité (Arundo donax), umelé materiály vykazujú o mnoho horšie zvukové vlastnosti.
súdok – jemným povytiahnutím súdka možno dosiahnuť zníženie tónu klarinetu (najmä v strednej polohe), čo je vhodné pre ladenie voči iným nástrojom
horný diel – ovládaný hlavne ľavou rukou
spodný diel – ovládaný hlavne pravou rukou
ozvučník (korpus) – zlepšuje zvuk hlbokých tónov
plátky – sú neoddeliteľnou súčasťou klarinetu, pri ich výbere sa musí dbať na dispozície muzikanta – to hrá úlohu pri výbere tvrdosti plátku (druhy Vandoren, Amati, RICO …)
Klarinet má široké využitie v sólovej i komornej hudbe, je štandardnou súčasťou komorných i symfonických orchestrov a hrá dôležitú úlohu v mnohých hudobných žánroch: klasická hudba, jazz, dychovka, folk a ďalšie.
Alt Sax.Tenor Sax.Barytón Sax.Saxofón je dychový nástroj vyrábaný prevažne z mosadze. Nástroj bol pôvodne skonštruovaný za účelom zaplnenia medzery medzi drevenými a plechovými nástrojmi.
Technicky sa radí sa medzi drevené nástroje. Aj napriek tomu že má nižší rozsah ako jeho predchodca klarinet, časom získal na ešte väčšej popularite.
Základnými typmi sú soprán saxofón, alt saxofón, tenor saxofón a barytón saxofón.
Saxofón vynašiel okolo roku 1840 belgický nástrojár, flautista a klarinetista Adolphe Sax. Hoci saxofóny hneď v niekoľkých veľkostiach skonštruoval už na začiatku 40. rokov 19. storočia, nástroj mu bol patentovaný až 28. júna 1846, a to na 15 rokov. Nástroj bol prvýkrát predstavený verejnosti na výstave v Bruseli v roku 1841. Išlo o basový saxofón ladený v C. Adolphe Sax tiež na začiatku 40. rokov poriadal súkromné výstavy pre parížskej hudobníkov. Jeho pôvodným zámerom bolo vytvoriť 14 typov saxofónov, realizované boli len niektoré.
Nie je známe, čo inšpirovalo Saxe k vytvoreniu saxofónu, ale s najväčšou pravdepodobnosťou sa pokúsil nasadiť klarinetové babku na ofikleidu, čo vytvorí nástroj sa saxofonovým zvukom. Adolphe Sax okrem iných nástrojov konštruoval na konci tridsiatych rokov i ofikleidy.
Saxovým zámerom, jasne určených v jeho spisoch, bolo skonštruovať celkom nový dychový nástroj, ktorý by znel dobre v nízkych polohách a ktorý by kombinoval dobrú ovládateľnosť drevených nástrojov s masívnym a razantným tónom žesťových nástrojov. Adolphe Sax navrhol celkovo 14 typov saxofónov, ale niektoré neboli dodnes skonštruované.
Nástroj bol pôvodne navrhnutý pre potreby klasických symfonických orchestrov, skladatelia ho ale dlhú dobu prakticky ignorovali; v menšej miere sa presadil len u vojenských kapiel. Masovo sa rozšíril až od nástupu jazzu na prelome 19. a 20. storočia. Saxofón je svojimi zvukovými vlastnosťami pre tento žáner ďaleko vhodnejšie než pre potreby vážnej hudby.
Počas platnosti patentu (1846 – 1866) nesmel byť nástroj vyrábaný ani upravovaný nikde inde ako v Saxová továrni, avšak tento aj Saxová početné ďalšie patenty boli neustále porušované jeho súperi. Po vypršaní platnosti patentu v roku 1866 predstavilo mnoho rôznych výrobcov svoje modely v rôznych úpravách.
Je využiteľný v koncertných zoskupeniach, ale aj veľkých orchestroch. Obľubu získal predovšetkým v žánroch jazzu, dychovky a rocku.
Trúbka (v slangu: trompeta alebo trumpeta) je plechový hudobný nástroj.
Korpus tvorí ohnutá plechová (zväčša mosadzná) trubica s tromi záklopkami. Na jeden koniec sa nasúva nátrubok, druhý sa rozširuje do ozvučnice. Zvuk sa tvorí v nátrubku vibrujúcimi perami, ďalej sa šíri cez celú trubicu a zosilňuje v ozvučnici. Záklopky po stlačení prepúšťajú vzduch do ďalších trubíc, čím predlžujú dráhu, ktorou prechádza vzduch a znižujú výsledný tón. Výška tónu je takisto ovplyvnená nátiskom – spôsobom ako vibrujú pery.
Trúbka je zväčša ladená v B. Existujú aj C, prípadne Es trúbky.
Využitie nástroja je pomerne široké. Komorná hra, dychová hudba, dychový orchester, big band, symfonický orchester, pop, rock, funk, soul
Lesný roh je plechový hudobný nástroj. Je predchodcom moderných trubiek. Zvuk sa tvorí v nátrubku a záklopkovom mechanizme. Vyvinul sa z európskych rohov v 17. storočí. Lesný roh sa často používa na vykreslenie zvukov prírody alebo poľovačky v lese.
V symfonickom orchestri je zvyčajne ladený v F.
Hornista – hudobník hrajúci na lesný roh. Slovo hornista pochádza z anglického slova horn.
Má charakteristický stočený tvar, zvuková trubica má dĺžku vyše 4 metre a je zakončená širokým ozvučník. Pri hre sa drží ozvučník vpravo dole: pravá ruka ho podopiera zvnútra; preto má lesný roh ventilovou sústavu (so štyrmi ventilmi) prispôsobenú pre ľavú ruku, na rozdiel od väčšiny ostatných žesťových nástrojov. Jeho tónový rozsah sú štyri oktávy aj viac, podľa zdatnosti hráča.
V súčasnosti najpoužívanejšie sú dvojité lesné rohy (viď obrázok), ktoré v sebe integrujú roh v F ladenie a roh v ladení o kvartetom vyššie, v B; hráč ich môže meniť pomocou štvrtej klapky ovládanej palcom. Tento systém rozširuje tónový rozsah nástroje a umožňuje istejšie hranie vo vyšších polohách.
Pozauna alebo trombón je dychový hudobný nástroj. Podľa Sachsovej-Hornbostelovej klasifikácie patrí medzi uzatvorené aerofóny. Má sústavu rúrok, ktorými prúdi vzduch do ozvučníka, čím vzniká tón.Pozauna je jedným z najstarších hudobných nástrojov vyrobených z kovu. Na základe jazykopisných údajov vznikol na pôde dnešného Španielska. Prvá doložená správa o využití nástroja je z 15. storočia. V období baroka sa trombón využívala ako sólový nástroj, neskôr v období klasicizmu jej využitie pokleslo z dôvodu menšieho obsadenia symfonického orchestra.
Návrat využitia pozauny nastáva v období romantizmu, v ktorom skladatelia začali znovu preferovať veľký symfonický orchester. Pozaunu môžeme rozdeliť na dve časti, a to časť:
Baskrídlovka je rohový plechový dychový nástroj, o oktávu nižšie znejúci od krídlovky. Je oválne stočená, takže vyzerá ako malá tuba (môžeme sa tiež stretnúť s označením tenorová tuba), a v drvivej väčšine prípadov je ladená v Bb.
Rozsah závisí výrazne (ako u všetkých plechových dychových nástrojov) na schopnostiach hráča, pohybuje sa však zhruba od veľkého E do b1, teda podobne ako pozauna (tenorová baskrídlovka sa však spravidla zapisuje rovnako ako trúbka do husľového kľúča o Nonu vyššie, teda je písaný rozsah malé fis – c3).
Virtuóz je pochopiteľne schopný hrať ešte o niečo vyššie či o niečo nižšie – schopnosť zahrať nižšie tóny závisí aj od toho, keď je nástroj vybavený štvrtým ventilom. Pre hranie na baskrídlovku sa používa podobný nátrubok ako na pozaunu (trombón), preto väčšina hráčov ovláda hru na oba tieto nástroje. Je vybavená tromi až štyrmi ventilmi: prvá znižuje o celý tón, druhý o poltón, tretí o jeden a pol tónu a prípadný štvrtý o dva a pol tónu.
Baskrídlovky sa delia na dva typy, Tenor a Barytón – samo označenie “baskrídlovka” sa prevažne používa pre tie tenorové (používajú sa pre ňu rovnaké noty ako pre krídlovku ladenú v Bb (lenže znejú o oktávu nižšie, preto predpona “bas “), zatiaľ čo barytón je písaný v basovom kľúči). Oba nástroje sa dajú však súhrnne označiť napr. Ľudovým pojmom šestka. slimák.
Tuba je basový plechový dychový nástroj hudobný nástroj s rozsahom Es2(kontraEs) – a1 (niekedy až c2). Tento nástroj sa objavil v orchestroch v 19. storočí a kvôli jeho mohutnosti sa používal najmä v revolučných skladbách.
Tuba je zvukovo najhlbší z plechových dychových nástrojov a jeden z najhlbšie znejúcich hudobných nástrojov vôbec – hlbšie znejú len píšťaly niektorých registrov na organe. Ladí sa najčastejšie v základných ladeniach C,B, Es, F alebo ich kombináciách. Jej rozsah je závislý aj od nátrubku a fyzických dispozícií hráča. Je opatrený troma (u majstrovských nástrojov až šiestimi) rotačnými ventilmi alebo piestami. Z nich piaty a šiesty slúžia k dolaďovaniu najhlbších tónov alebo k prelaďovaniu a zmene rozsahu.
Využitie nástroja:
komorná hra, dychová huba, dychový orchester, dixieland, symfonický orchester
Klavír z lat. Claves – kľúče, klávesy je rozmerný strunový hudobný nástroj. Jeho zvuk vzniká chvením strún, zosilňovaným rezonančnou doskou (ozvučnicou), nad ktorou sú napnuté struny. Struna sa uvádza do znenia prostredníctvom pôsobenia na kláves a k nemu pridaný zložitý súbor klávesovej mechaniky zakončenej kladivkom.
Klavirista pôsobí na klávesy (pokryté slonovinou či ebenovým drevom) a privádza do pohybu sústavu drevených kladiviek potiahnutých vrstvami plsti.Kladivká v rôznej rýchlosti narážajú do strún, ich kmitanie sa prenáša na rezonančnú dosku nástroja a vzniká znenie hudobných tónov.
Klavír vďaka veľkému tónovému rozsahu, svojej rôznorodej kvalite zvuku i tónovej intenzite môže byť dosť všestranne používaný ako sólový i sprievodný nástroj, ako súčasť rozmanitých súborov komornej hry či ako súčasť orchestra. Slovo klavír znamená pôvodne rad klávesov čiže klaviatúru („klávesnicu“). V tomto význame sa používa napríklad ako synonymum na označenie manuálu pri organoch a iné (t. j. napr. trojmanuálové organy majú tri manuály, čiže tri klavíry, čembalo dve klaviatúry, čiže dva klavíry).
V širšom slova zmysle sa tento termín začal v minulosti používať na všetky klávesové nástroje, akými sú napr. čembalo, spinet a pod., lebo hudobný skladateľ venoval svoju skladbu pre „klavír“ bez toho, aby bližšie špecifikoval, o aký nástroj ide. V súčasnosti sa týmto termínom myslí väčšinou fortepiano.
Slová piano a pianoforte (a ich odvodeniny) pochádzajú z talianskych slov piano (potichu) a forte (nahlas) a vyjadrovala prednosť tohto nástroja meniť intenzitu produkovaného zvuku v závislosti od sily pôsobiaceho prsta, ruky či celého ramena na kláves. Hráč na klavíri sa nazýva klavirista, klaviristka.
Akordeón je hudobný nástroj, pri ktorom sú zdrojom zvuku kovové jazýčky, rozochvievané prúdom vzduchu. Ten je získavaný pohybom mechu. Pre ovládanie nástroja slúžia dve skupiny klávesov. Akordeón patrí medzi aerofóny.Pre ovládanie diskantovej aj basovej časti gombíkovej harmoniky slúži množstvo guľatých gombíkov, usporiadaných do niekoľkých rád.
Gitara je brnkací strunový hudobný nástroj, ktorý má vypasované telo s bokmi prehnutými dovnútra v páse gitary. Gitara ako brnkací strunový nástroj s bokmi prehnutými dovnútra, vznikol podľa znalcov dejín gitary až niekedy v 15. storočí. Samotná gitara teda prešla svojským vývojom.
Pôvod gitary je zaznamenaný v Prednej Ázii, kde prvý hudobný nástroj podobný gitare tzv. kinor bol pozorovaný u Sumerov. Gitara sa dá zhotoviť z hocičoho, otázka je, akú kvalitu dosiahneme. Gitary sa robia prevažne na báze dreva, ako to bolo odjakživa. Existujú však gitary na báze syntetických materiálov (uhlíkové vlákno so svojimi dobrými elastickými vlastnosťami – RainSong Graphite Guitars) alebo sa využíva kov – oceľ na stavbu tela gitary (rezofonické gitary, napríklad Dobro, Lap–steel). Bola skonštruovaná dokonca aj gitara s mramorovým telom.
Rozoznávame viacero druhov a typov gitár, najčastejšie sa stretávame s týmto rozdelením:
Akustická gitara – je tvorená rezonančnou skrinkou v podobe korpusu, ktorý má za úlohu zvuk zosilniť a vyžiariť do prostredia s adekvátnym zafarbením tónu. Podľa názoru niektorých historikov vznikla gitara v stredovekom Španielsku prestavbou starej fiduly na brnkací nástroj. Akustické gitary sa delia na klasické, inak prezývané aj “španielky” (struny z nylonu (v minulosti zo zvieracích čriev), v počte od 6 vyššie) a gitary s kovovými strunami (obvykle 6 alebo 12).
Akustické gitary s kovovými strunami môžeme ďalej rozdeliť na: 1.Jumbo 2.Dreadnought alebo tiež niekedy nazývané Western
Elektrická gitara – podstatu tónotvorného zariadenia tejto gitary tvoria struny z feromagnetického materiálu, ktorých kmitanie je zachytávané snímačmi, ktoré sú prepojené s tzv. efektom (nie nutne), zosilňovačom a reproduktorom. Najčastejšie má 6, 7 alebo 12 strún.
Basová gitara (basgitara) – Delia sa taktiež na elektrické a akustické. Basgitara má štyri a viac strún naladených o oktávu nižšie ako na bežnej gitare s primárnym účelom rozširovať zvuk o hlboké tóny.
Elektro-akustická gitara – akustická gitara, ktorá je vybavená magnetickým snímačom, mikrofónom alebo piezzo-elektrickým snímačom (väčšinou sa nachádza pod vložkou kobylky – konštrukcia akustickej gitary) z ktorého sú zosnímané vibrácie prenesené cez kábel na výstupný jack gitary alebo častejšie do zabudovaného predzosilňovača v gitare.
Ovládacie prvky na predzosilňovači sú – hlasitosť, korekcie (väčšinou basy, stredy a výšky), PHASE (fázovanie) a kontrolná LED dióda pre stav batérie.
Tento typ gitary sa využíva v rôznych hudobných žánroch, kde sa vyžaduje zvuk akustickej gitary, no najmä pri živých vystúpeniach, kde je potrebný väčší objem hlasitosti.
Basová gitara (basgitara) – Delia sa taktiež na elektrické a akustické. Basgitara má štyri a viac strún naladených o oktávu nižšie ako na bežnej gitare s primárnym účelom rozširovať zvuk o hlboké tóny.
Bicie nástroje alebo bicie hudobné nástroje sú hudobné nástroje, na ktoré sa hrá údermi, trasením, škriabaním alebo trením. Sú pravdepodobne najstarším typom hudobného nástroja. Niektoré bicie nástroje hrajú nielen rytmus, ale aj melódiu a harmóniu.
Bicie nástroje sa delia predovšetkým na biciu súpravu a perkusie. Z iného hľadiska sa delia na membránofóny, idiofóny a zvukomalebné nástroje.
Najčastejším príkladom bicích nástrojov je bicia súprava. Tá sa skladá z jednotlivých bubnov.
Pôvod bicích nástrojov sa môže určovať dvojako. Ako sada bicích nástrojov by sa dala datovať k začiatku 20. storočia. Ak si uvedomíme, že k bicím patria aj všetky druhy perkusií, tak sa dajú bicie určiť aj ako úplne prvý hudobný nástroj.
Výučba spevu je vhodná pre deti, ale aj dospelých, pre začiatočníkov, ale aj pre tých, ktorí chcú na sebe pracovať a zdokonaľovať svoju spevácku techniku. Počas štúdia sa žiak naučí ako pracovať s dychom, tvoriť správne tóny a vystupovať pred publikom.
Výučba je zameraná na rozvoj hlasových, intonačných a rytmických schopností žiaka. Repertoár tvoria ľudové, moderné, muzikálové a klasické piesne. Na hodinách je zaručený individuálny prístup ku každému žiakovi a prispôsobenie sa jeho veku, znalostiam a skúsenostiam. Žiaci si vyskúšajú prácu s mikrofónom a spev s hudobným sprievodom. Svoje schopnosti môžu predviesť na školských či verejných podujatiach. Na hodine spevu žiaci dostávajú aj vedomosti z hudobnej teórie, náuky o hudobných nástrojoch a neskôr aj z dejín hudby.
Ciele hudobného odboru: